Kritizujte, vychvaľujte ale hlavne povedzte svoj názor a v prípade záujmu uverejním pokračovanie.
Akékoľvek kopírovanie a ďalšie šírenie textu alebo jeho časti bez súhlasu autora je zakázané. Šírenie povolené len vo forme odkazu na tento blog.
Červený osud
POČIATOK ZRODU
2. Kapitola
Cesta
Fúka mrazivý vietor a krajina spí pod bielou prikrývkou. Arthur už cestuje dva mesiace po krajine nikoho a brodí sa hordou snehu. Nohy sa mu už podlamujú a jediné čo ho drží pri živote je nádej na úspech, ktorá sa pomaly stráca. Chvíľa pokoja nastala v momente, keď vietor ustal. Mraky sa rozišli a postupne prestal padať aj sneh. Spoza oblakov vyšlo slnko. Arthurovi sa zdalo prekrásne, lebo naposledy videl slnko asi pred mesiacom. A teraz jeho hrejivé lúče mu dopadajú na tvár. Arthur sa od dojatia skoro rozplakal. Prešiel k zvalenému stromu a sadol si na jeho peň. Zobral si batoh a začal sa v ňom hľadať niečo na jedenie. Našiel iba tvrdý syr, nejaké to sušené mäso a kúsok chleba. Syr bol taký tvrdý, že sním mohol rozbíjať kamene a ten chleba nebol o nič mäkší. Jediné čo mu zostávalo bolo mäso a tak začal žuť. Keď zjedol mäso zapil ho snehom. Po výdatnom obede si trochu zdriemol. Zobudil sa uprostred noci. Mesiac bol vysoko na obzore a prenikavo svietil do údolia, takže bola dobrá viditeľnosť. Arthur založil oheň a zase si ľahol aby nabral ďalšie sily. Zatvoril oči a započúval sa do noci. Jediné čo počul bol pukajúci oheň. Keď zaspával začul ako niečo prebehlo okolo neho.
Ráno sa prebral s prvými slnečnými lúčmi. Ako obyčajne na raňajky si dal hrsť snehu. Keď sa úplne prebral začal hľadať stopy po nočnom návštevníkovi. Našiel ich len pol metra od miesta kde spal. Podľa toho aké boli veľké usudzoval, že by mohli byť nejakého zajaca alebo možno to bolo malé divé prasa. Povzbudený svojím objavom začal hľadať svoju novú potravu. Vybavený nožom a špicatou palicou prehľadával okolie. Po dvoch hodinách narazil na stopy nejakého zvieraťa.
Pripravený na lov sa približoval k miestu kde končili stopy. Dostal sa k hustým kríkom. Boli také husté, že nevidel čo za zviera sa v nich skrýva. Rozhodol sa krík obísť. Keď ho obchádzal začul, že sa v ňom niečo začalo hýbať. Pripravený na boj prešiel na druhú stranu a tam zbadal niečo čo vôbec nečakal. Pred sebou mal celú rodinku diviakov. Najväčšia bola matka, ktorá chránila mláďatá a starý diviak, ktorí bol asi hlava rodiny. Starý diviak zaručal a rozbehol sa oproti Arthurovi, ktorý odskočil v pravú chvíľu a zabodol palicu do diviaka. Ten sa po bodnutí rozbehol preč a pritom zanechával širokú krvavú stopu. Arthur si prehodil nôž do druhej ruky a pokúsil sa vziať si druhú palicu, ale v tom momente samica zaručala divokým tónom, ktorý ho vyľakal. Samica, ktorá bola od neho len pár metrov nahodila zúrivý pohľad, ktorým prepichal Arthura. Arthurovi sa to vôbec nepáčilo a čakal na správny okamih kedy by mohol zobrať vhodnejšiu zbraň. Samica sa vyrútila na Arthura takou rýchlosťou, že nestihol na útok zareagovať. Diviačie kly sa mu zabodli do nohy. Samica ho odhodila dobré tri metre do záveja a on pocítil strašnú bolesť, ktorá ho na prosto omráčila.
Keď sa prebral uvedomil si, že mal veľké šťastie, lebo ho mohla zabiť. Ošetril si ranu ako vedel a vybral sa po krvavých stopách. Po sto dvadsiatich metroch našiel mŕtveho diviaka. Krivkajúc ho odniesol k táborisku. Tam ho naporcoval a časť z neho opiekol na ražni. Ďakoval bohu, že sa mu podarilo aspoň niečo. Najedol sa a odpočinul si. Na druhý deň si ošetril nohu, zbalil veci a vydal sa na cestu. Cestou jedol surové mäso a snažil sa nemyslieť na bolesť, ktorá vychádzala z jeho nohy. Prešiel asi dva a pol kilometra kým nezbadal koniec údolia. Koniec sa zdal tak blízko, ale iba sa zdal . Potrvá mu týždeň kým sa dostane na koniec údolia a to nehovoriac o tom, že teraz chodí pomalšie kvôli zranenej nohe. Arthur sa zložil pri bútľavom strome a začal si ošetrovať ranu. Rana bola hlboká a stále krvácala. Keď sa mu podarilo zastaviť krvácanie bol už úplne vyčerpaný a zaspal. Zobudil sa na bodavú bolesť v nohe. Prezrel si ranu a zistil, že mu začala hnisať . Hnis sa mu pomaly začal meniť na ľad. Čo spôsobilo, že pociťoval strašnú bodavú bolesť. Jediná vec, ktorá ho upokojovala bola tá, že cíti nohu a to bol dôkaz, že je ešte stále v poriadku.
Po dvoch dňoch mu rana celkom zahnisala až sa zdalo, že už odumrela. Pokúšal sa prejsť ďalej, ale bol celý zničený. Bolesť bola taká ukrutná, že nemohol pokračovať v ceste. Jeho myseľ chcela pokračovať, ale telo to už nezvládlo. Padol na kolená, ktoré sa zaborili do snehu a bezvládne si ľahol do snehu. Jeho zmysli sa pomaly strácali. Necítil si nohy, ruky a prestával vidieť. Jeho zrak bol tak ochromený, že všetko sa mu zdalo, ako keby bol celý svet zahalený hmlou. Arthur zapadol do beznádeje.
Uprostred cudzej krajiny a sám. Tu mám zomrieť? Toto je môj skutočný osud. Tu skončím na začiatku mojej cesty. pomyslel si Arthur.
„Nevzdávaj sa“ zadunelo mu v hlave.
„Nevzdávaj sa syn môj.“
Arthur otvoril oči, ako keby hľadal pomocnú ruku, ktorá neprichádzala. Očami hľadal postavu od ktorej vyšli tie slová. Nakoniec ju našiel. Bola to tmavá silueta postavy, ktorá stála nad ním.
„Nevzdávaj sa syn môj, som tu pri tebe. Stále budem s tebou a nedopustím, aby si zahynul.“
Po týchto slovách pocítil novú energiu. Zmysli sa mu vrátili a on sa postavil bez námahy. Pohľadom hľadal postavu, ale nikde ju nevidel. Bez rozmýšľania sa vydal na cestu. Poháňala ho cudzia sila, ktorá bola silnejšia ako jeho vlastné vedomie. Išiel tak rýchlo, že vôbec neregistroval rýchlosť svojich nôh. Necítil si nohy, ale aj tak kráčal. Za pár hodín sa dostal na koniec údolia. Arthur si začal úplne uvedomovať, že ho ovláda duša jeho otca. Uvedomil si, že ho otec bude ochraňovať stále aj keď je už polomŕtvy. Arthurov otec ho preniesol až na koniec údolia. Skôr ako si ho mohol prezrieť, tak sa jeho telo pohlo a namierilo si to rovno do neďalekej jaskyne. Hneď ako sa tam dostal, Arthur začal cítiť všetku tú bolesť čo sa ukrývala v jeho ranách. Uvedomil si, že duša jeho otca ho opustila.
„Ďakujem otec.“ zakričal Arthur .
Od vypätia síl omdlel. Keď sa prebral zbadal svetlo.
Svetlo? Cítim oheň, ale ja som ho nezaložil.
Aj ranu mám ošetrenú a cítim sa celkom dobre.
„Otec?“ zakričal z plných pľúc. Ale prišla odpoveď, ktorú vôbec nečakal.
„Nekrič, ja nie som tvoj otec, “ ozvalo sa mu spoza chrbta „ ale rád ťa vidím cudzinec. Vítam ťa v mojej jaskyni. Som rád, že si sa prebral. Už som ani nedúfal. Chceš niečo na jedenie?“
„Kto si? A kde si sa tu vzal?“ spýtal sa Arthur.
A pohľadom hľadal postavu. V jaskyni nebolo
až tak veľa svetla ako sa mu zdalo keď sa prebral.
„Volám sa Efrai a ja tu žijem, ale ty sa sem ako dostal. Stou nohou si sem nemohol dôjsť a tak rozmýšľam, kde máš spoločníka?“
„Som sám a prešiel som pešo.“
„Klobúk dolu. S takou nohou to musíš byť tvrdý chlap. Ale ak si prišiel sám, tak potom prečo si kričal na svojho otca?“ spýtal sa Efrai.
„To sa mi teraz nechce vysvetľovať to by bolo na dlhé rozprávanie.“
„Tak hovor ja sa nikam nechystám a ty určite nikam nepôjdeš. Tu máš pečeného zajaca.“ povedal Efrai a podal mu zajac.
„Ďakujem. Mohol by si trochu prikúriť, aby som sa viacej zohrial a aj kvôli tomu, že tu je málo svetla.“
„Ozaj to chceš?“ spýtal sa Efrai.
Na jeho otázku mu Arthur iba prikývol
„Dobre, ale musím ťa upozorniť, že uvidíš niečo veľmi zvláštne.“
Efrai prikúril a za chvíľu bolo v jaskyni plno svetla. Arthur najprv nevedel čo tým chcel Efrai naznačiť, ale keď sa rozjasnilo, pochopil.
V prvej chvíli bol taký vydesený, že si vôbec neuvedomoval čo vlastne vidí. Uvedomil si len to, že za celý ten krátky čas čo bol s Efraiom, si vôbec nevšimol kto alebo čo vlastne je. Trvalo mu pár minút kým sa spamätal z toho čo vidí – Efrai nebol človek.
Efrai bol vysoký asi stosedemdesiat centimetrov a podľa Arthura vyzeral ako kríženec človeka so divou šelmou. Od pol pása hore mal telo ako človek a nohy mal, ako šelma. Nohy mal zakončené ostrými pazúrmi a boli pokryté hnedo - oranžovou srsťou, ktorá končila pri jeho páse. Od pása hore už nemal žiadnu srsť. Hneď na prvý pohľad bolo dobre vidieť, že je dosť mocný. Ruky mal ako človek až na jeho nechty, ktoré boli pre človeka neprirodzene špicaté. Mal špicaté uši a jeho vlasy mali uhľovo - čiernu farbu. Jeho krátke vlasy len zvýrazňovali črty tváre a posilňovali silu jeho očí. Oči mal žlté a to len umocňovalo jeho prenikavý pohľad. Po celý ten čas kým si Arthur prezeral Efraia, bolo v jaskyni ťaživé ticho. Za tú dobu sa Efrai ani nepohol, ako keby len čakal na to, akým spôsobom zareaguje Arthur. Keď Arthur nabral viacej odvahy spýtal sa:
„ Čo vlastne si? Človek nie si, tak potom čo si Efrai.“
„ Som defón. A nechcem ti ublížiť. Som celkom mierumilovný, aj keď mám odpudivý výzor. “
„Prečo si mi nepovedal hneď, čo si zač. Možno by som reagoval trochu inak. Nemyslíš?“
„No ja neviem. Podľa mňa by si sa zachoval presne tak ako teraz. Vy ľudia ste zvláštne tvory. Už po stáročia nás lovíte a to len zo strachu. Myslíte si, že sme prišli ovládnuť vašu planétu, ktorá nie je ani vaša. Táto planéta je pre všetkých. Mali by ste si uvedomiť, že my sme tu žili ešte pred vami.“ povedal Efrai a na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval: „Mágia. Áno, to je to správne slovo. Mágia je všade kde sa len pozrieš. Všetko je presiaknuté mágiou a dokonca aj vy ľudia ste jej súčasťou.“
„Chceš mi tým povedať, že je vás tu viac?“
„Rozmýšľaj Arthur! Nezažil si niečo čo si nevieš vysvetliť? Na tejto planéte je strašne veľa druhov a ja som len z jedného z nich.“
„Kde sú potom ostatný tvojho druhu?“
„Skrývajú sa pred ľuďmi.“ odpovedal Efrai a pristúpil k Arthurovi. „Teraz keď vieš kto som, chcem vedieť či mi ešte stále dôveruješ tak, ako na začiatku.“
„A ty mne?“ spýtal sa Arthur a pozrel sa Efraiovi do očí. „Áno, ja ti dôverujem.“ odpovedal Efrai.
„To som rád. Ja ti dôverujem, lebo keby si ma chcel zabiť, tak by si to už dávno spravil a neošetril by si mi rany.“ povedal Arthur a zahryzol do studeného zajaca, ktorého za ten čas, stále držal v ruke.
„Dobrý postreh, ale čo keď mám rád vypasených ľudí a ty mi aj tak nemôžeš ujsť.“
„Dúfam, že len žartuješ?“ hneď ako to Arthur dopovedal, Efrai sa začal smiať až padol na kolená.
„Samozrejme som len žartoval. Dúfam, že sa z nás stanú dobrí priatelia?“ povedal Efrai s veľkým úsmevom.
„Ja si myslím, že budeme dobrý priatelia.“ povedal Arthur a podal Efraiovi ruku na znak priateľstva a on ju hrdo prijal.
Uplynul už mesiac od ich prvého stretnutia. Arthur si stále liečil svoje rany. Za ten čas sa s Efraiom dobre spoznali. Vonku sa sneh pomaly topil, čo bol prvý znak, že už prichádza jar. Po celej krajine sa rozhučali rieky a začal sa nový kolobeh života. Efrai hneď nad ránom vyšiel na lov. Keď sa vrátil v ruke držal dospelé zajace.
„Hm, ďalšia zajačina.“ vzdychol si Arthur
„Buď rád, že sú aspoň tie. Väčšia zver sa sem vráti až, keď sa roztopí sneh. A ver či never, tie tak ľahko nechytím. Môžem behať ako gepard, ale sám ich chytať nebudem.“
„Dobre, len sa nerozčuľuj. Keď vyzdraviem pomôžem ti loviť.“ prisľúbil Arthur.
„Vieš loviť?“ spýtal sa Efrai a začal pripravovať zajace na pečenie.
„No, vlastne nie, ale dúfal som, že ma niečo naučíš.“
„Ak chceš, dobre. Ale najprv sa musíš postaviť na nohy až potom môže začať výučba.“
„Fajn.“ potešil sa Arthur „ale to nebude tak rýchlo. Škoda, že nevieš vyliečiť tú moju nohu. Dokázal si vyliečiť ostatné rany, ale táto je asi nad tvoje schopnosti. Nie že by som sa sťažoval, ale tá rana stále hnisá.“
„Viem, že ťa to strašne bolí, ale ja ti ju vyliečim.“
„Ale keby? Doteraz sa ti to nepodarilo.“
„To všetko viem, ale mám niečo v zásobe. Je to jeden liek, ktorý má špeciálny účinok na celé ľudské telo. Odďaľuje smrť, lieči ťažké zranenia, vracia energiu a život tam kde sa už načisto stratil. “
„Tak potom prečo si mi ho už dávno nedal?“
„Z jediného dôvodu. A to kvôli tomu, že som nemal vhodné prísady.“
„A teraz ich už máš?“ vyzvedal Arthur.
„No, vlastne nie. Ale nezúfaj, našiel som skoro všetky prísady, ale tie ktoré potrebuje, sú ukryté pod snehom.“
„Dúfam, že Slnko bude pracovať pre nás a roztopí sneh čo najskôr.“
„To dúfam.“ povedal Efrai a napichol zajace na ražeň.
Položil ho nad oheň a začal pomaly otáčať.
Po chvíli bol počuť škvariace sa mäso a hneď na to sa po jaskyne rozniesla jeho vôňa. Netrvalo dlho a mäso bol hotové. Arthur s Efraiom si rozdelili zajacov a pustili sa do nich.
„Počuj Efrai, kto ťa vlastne toto všetko naučil?“ spýtal sa Arthur a poriadne zahryzol do mäsa.
„Naučil na to môj otec, keď som bol mladší.“
„A kde je teraz?“
„Odišiel preč. Bol už veľmi starý aj na náš vek.“
„Koľko mal rokov, keď odišiel?“
„Podľa nášho počítania rokov mal 108 rokov, ale podľa vášho rátania rokov mal 378 rokov.“
„Toľko?“ začudoval sa „A ty máš potom koľko?“
„Podľa našich mám 26 rokov a podľa vašich mám 91 rokov.“ odpovedal Efrai.
„Preboha, však ty si starší ako bol veľmajster v Katare.“
„Ty si študoval v Katare?“
„Áno. Stal som sa prvým univerzálnym majstrom Kataru.“ odpovedal Arthur s veľkou hrdosťou.
„To ti gratulujem. Počul som o tej skúške, ale nevedel som, že ju niekto spravil.“
„Ale poznáš. Mňa. Stojím alebo lepšie sedím práve pred tebou a som na to veľmi hrdý.“
„Vedel si o tom, že v Katare prebýval veľký alchymista Sinec. Bol známy tým, že poznal mágiu. Vedel formovať hmotu tak ako on chcel. Asi tak pred pol storočím zavítal do tejto jaskyne. Bol to svetaznalý človek. Na svoj vek toho vedel až niekedy priveľa na môj vkus. Zostal v tejto jaskyni viac ako pol roka. Za ten čas sme sa dobre spoznali a stali sme sa dobrými priateľmi.
Tak preto ma sem preniesol, lebo vedel, že Efrai sa o mňa dobre postará: prebehlo Arthurovi mysľou.
„Ten muž, o ktorom si hovoril, bol môj otec.“
„Nevedel som, že mal syna. Dcéru to áno, ale syna?“ zamrmlal si Efrai pod nos.
„Počkaj! On mal dcéru?“ vykríkol od prekvapenia.
„Áno sám mi to raz prezradil.“
„Ja mám sestru. Nevlastnú, ale mám sestru.“
„Čudujem sa, že ti o nej tvoj otec nepovedal.“
„Zomrel skôr ako som dovŕšil jeden rok.“
„To mi je ľúto. Mali sme jeden sľub. A to, že nech sa stane hocičo, budeme stáť pri sebe a za každých okolností budeme chrániť svoje rodiny. A to ja práve teraz robím, plním svoj sľub.“
Hneď ako Efrai dopovedal, Arthur mu prezradil ako sa dostal do jaskyne.
„Ako vidím tvoj otec sa nevzdáva aj po smrti.“
„Som rád, že som sa sem dostal.“
„Ja som rád, že som ťa spoznal Arthur Sinec.“ povedal Efrai a hlboko sa uklonil.
„Čo ťa to napadlo? Mne sa nemusíš klaňať.“
„Vzdal som hold tvojmu otcovi a tebe, ako univerzálnemu majstrovi Kataru. Tvoj otec by bol na teba hrdý.“
„Môj otec je na mňa hrdý.“ Arthur potom vysvetlil ako to myslel. Vyrozprával mu všetko okolo jeho skúšok a aj o tom ako sa prvý krát stretol so svojím otcom.
„Tvoj otec ma stále prekvapuje a ty v tak mladom veku si dokázal veci čo niektorý nedokážu za storočie. Je vidieť, že si syn svojho otca. Ale máš viacej čŕt svojej matky, lebo keby tak nebolo spoznal by som hneď, že si Sinec. A to meno je vo svete dosť známe, ale aj nebezpečné.“
„To som už počul.“
„Tak potom na to nezabudni, možno ti to zachráni život.“ dopovedal Efrai a začal jesť zajačie stehno.
„Efrai povedz mi niečo o mojej sestre.“
„Neviem toho veľa. Tvoj otec ju nechal na jednom ostrove aj s jej matkou. Viem ti povedať len jej meno.“
„Tak mi ho povedz!“ vyzvedal Arthur.
„Volá sa Eliza, ale priezvisko ti nepoviem, lebo ho ani neviem. A teraz musím ísť von pohľadať tie prísady a možno sa mi podarí uloviť niečo na večeru.“ povedal Efrai. Zobral si luk, šípy, vak a odišiel. Arthur sedel a začal uvažovať o tom čo do tejto chvíle počul:
Ja mám sestru - potešil sa - Budem ju musieť nájsť a povedať jej kto som, možno ma rada uvidí - rozhodol sa a začal jesť zvyšky svojho mäsa. Keď sa najedol začal premýšľať čo podnikne ďalej :
Už som sa dosť dlho zdržal na svojej ceste, mal by som sa postaviť na nohy, lebo ak tak nespravím už sa nepostavím.
A aj tak urobil. V ťažkých, až mučivých kŕčoch sa snažil postaviť. Nakoniec sa mu to aj podarilo a postavil sa na zdravú nohu. Jeho ranená noha bola stále necitlivá. Pokúsil sa spraviť krok a tak si rukou pomohol. Pomáhal si tým spôsobom, že rukou chytil zranenú nohu a posunul ju dopredu. Potom preniesol celú váhu na zranenú nohu. Hneď ako tak učinil, spadol na zem a od bodavej bolesti omdlel. Keď sa prebral urobil to ešte raz a ešte a ešte až nakoniec od vyčerpania úplne neomdlel.
Prebral sa až na druhý deň. Pohľadom prešiel po jaskyni, ale nezbadal nikde Efraia. Ten práve v tej chvíli bol na love. Arthur mal pred sebou misku plnú rybacej polievky. Keď ju zjedol, zobral si koženú loptu, ktorá bola vyrobená z potkanej kože. Bola presne taká veľká, aby sa zmestila do dlane. Arthur si ju začal hádzať o stenu a čakal na príchod Efraia.
Komentáre