Nezaradené...

Červený osud

POČIATOK ZRODU

1. Kapitola

Skúška

      Mrazivý vietor sa prehnal po údolí v ktorom nebolo ani živej duše. Celá krajina bola pod bielou prikrývkou. Všetko bolo zamrznuté, nič sa nedokázalo skryť pred krutým mrazom. Ešte aj zvieratá, ktoré sa neschovali do svojich dier pomrzli. V celom údolí by ste nenašli žiadneho človeka, lebo všetci  sa presťahovali na koniec údolia do chrámu Katar. Katar bol vytesaný do hory už pred mnohými stáročiami. Bol postavený ako pevnosť do ktorej by sa mohlo ubytovať aj celé vojsko, keby chcelo. Ľudia v ňom boli v bezpečí, pretože hrubé múry a vykurovanie v chráme im zabezpečovalo dobré prezimovanie.

      Mnísi tohto chrámu boli zvyknutý na tunajších ľudí, lebo už po stáročia ich vždy v zime nechávali prezimovať v chráme. Ľudia im za odmenu dodávali potraviny a niekedy im pomáhali pri prácach okolo chrámu. Táto dohoda bola jednoducho výhodná pre obidve strany.

      Cez toto obdobie má každý obyvateľ chrámu presne určené miesto kde má byť a čo presne má robiť. V tento nehostinný čas nikto nechodil von až na jedného mnícha, ktorý sa volal Arthur Sinec.                                

      Arthur bol horká hlava, rád čítal knihy a učenie mu išlo ako po masle. Niečo si raz prečítal a vedel to naspamäť a nielen to, on tomu aj dôkladne rozumel. Aj keď bol dokonalý študent mal aj inú vášeň. Rád sa túlal. Aj teraz bol vonku, behal po snehu , lámal cencúle jednoducho blbol. Človek by povedal, že sa zbláznil. 19 ročný, skoro dospelý muž a on bude takto vyvádzať v 30° stupňovom mraze. Veď to nie je normále.

     „Arthur, poď dnu mám pre teba prácu.“ zakričal veľmajster z okna.

     „Áno, už idem.“ povedal Arthur a rýchlym krokom sa dostal do chrámu.

      „Brŕ, tam je ale zima. Ešte chvíľu a zamrznú mi prsty.“ povedal Arthur s malým úsmevom.

      „To sa ti ani nečudujem, keď vyvádzaš také somariny. Čo ťa to zase pochytilo? Veď si mohol zamrznúť“ nachvíľu sa odmlčal a zalomil rukami:   

      „Arthur keď sa prezlečieš, príď do knižnice. Budem ťa tam čakať.“

      Arthur sa  hlboko uklonil a odišiel sa prezliecť.

      Trvalo to len pár minút kým si obliekol suché šaty. Vyšiel zo svojej izby a rýchlym krokom sa vybral do knižnice. Jeho rýchly krok sa časom zmenil na beh. Arthur sa ako blesk rútil po chodbe len aby nenechal veľmajstra dlho čakať. Bežal rýchlo čo dokazoval fakt, že obrazy na stenách sa popri ňom len tak mihotali. Keď pribehol k dverám od knižnice zastal a poriadne sa vydýchal. Obzrel sa za seba a mohol si spokojne pogratulovať, lebo vytvoril nový rekord.

      Prvý rekord bol, že sa dostal od svojej izby do knižnice za menej ako šesť minút, čo normálne trvá viac ako dvadsať minút.

       Druhý rekord bol vtom, že za tých šesť minút dokázal nasrať osem ľudí a to tým, že pri svojom behu nedával pozor a narazil do nich. Dvaja z nich boli poriadne nahnevaní. Jeden bol kuchár, ktorý niesol tácku s jedlom a ten druhý bol nahnevaný preto, lebo pri zrážke – Arthur vs. kuchár, bol to práve on kto schytil táckou do tváre.

      Keď sa Arthur úplne vydýchal vstúpil do knižnice. Tam ho už čakal veľmajster.

      „Pane. “ pristúpil bližšie a hlboko sa uklonil.

      „Som tu ako ste si želali.“

      „Som prekvapený, že si to stihol tak rýchlo. Si ten najlepší učeň akého som kedy mal. Aj ostatní majstri ťa vychvaľujú. Príroda ti dala do vienka veľkú múdrosť a plno, plno energie, ktorú využívaš prazvláštnym spôsobom. “ povedal veľmajster a prešiel k písaciemu stolu. „Si mních, ale vôbec sa tak nechováš. Tu máš tento pergamen je to tvoja záverečná skúška aby si sa mohol stať majstrom. Keďže zajtra máš dvadsať a to je vek kedy sa z teba stane dospelý muž. O dva dni sa ti začnú skúšky. Tak sa na ne poriadne priprav. Skúšky ti začínajú o jedenástej. Tak už choď a priprav sa svedomito. Knihy, ktoré budeš potrebovať máš na stole.“

      „Ďakujem majster.“ povedal Arthur a odišiel.

          Hm, skúšky? Čakal som ich oveľa neskoršie a teraz aby som sa učil cez vlastné narodeniny. To je strašné. Budem ich musieť osláviť inokedy - pomyslel si Arthur, keď vychádzal z knižnice.         

      Keď Arthur prišiel do izby čakalo ho malé prekvapenie, v izbe sedel jeden z majstrov.

      „Majster Gilbert čo tu robíte?“ opýtal sa Arthur a zatvoril za sebou dvere.

      „Prišiel som sem, aby som ti povedal niečo dôležité. Tá skúška, ktorá ťa čaká, nebude prebiehať ako ostatné skúšky. Prišiel som ti to vysvetliť. Už si čítal ten pergamen?“

      „Nie. Prečo?“ nechápavo sa naňho pozrel.

      „Máš tam dvadsaťšesť predmetov a to je dosť.“

      „Čo? To nemyslíte vážne? Dvadsaťšesť? To sa zbláznili. A to sa mám naučiť za  necelé dva dni? To je nemožné.“

      „Je toho dosť. Arthur, najprv sa upokoj. A sadni si už!“ povedal majster so zvýšeným hlasom a potom sa upokojil.

       „A teraz ma poriadne počúvaj. Ty to zvládneš a ja ti pritom pomôžem.“ povedal majster a začal mu postupne vysvetľovať čo a ako bude robiť. Keď mu do vysvetľoval postavil sa a poprial mu šťastie. Keď odišiel Arthur zobral prvú knižku, ktorú chytil a začal sa učiť podľa majstrových rád.

      Prešli dva dni a Arthur spal tvrdým spánkom, keď tu .

      „Vstávaj ty spachtoš. Dnes máš skúšku. A aby som bol presný skúška sa ti začína o necelú polhodinu.“

      „Boris?“ otvoril zalepené oči a pozrel sa mladého mnícha.

      „No vstávaj, pripravil som ti jesť. Pre skúškou sa musíš posilniť.“

       Keď sa Arthur prebral, sadol si za stôl a najedol sa. Najedený a plný sily sa vybral na skúšku. Vstúpil do veľkej siene. Tam ho už čakali všetci majstri.

       „Vitaj Arthur a sadni si, aby sme mohli začať.“ povedal jeden z majstrov.

      Hneď ako si zasadol za stôl, začalo skúšanie. Celá skúška trvala viac ako hodinu. Za tento čas majstri zasypali Arthura otázkami. Keď skončila skúška  majstri odišli z miestnosti a Arthur tam ostal sedieť ako priklincovaný. Myslel si, že naňho padla celá hora.  Bol úplne vyčerpaný. Napil sa vína a hneď pocítil jeho pravú silu. Najprv to začalo brnení v  prstoch a potom zacítil hrejivý pocit pri srdci. Cítil ako mu alkohol preteká žilami. Povzbudený vínom sa vybral do izby. Keď prišiel do izby, zvalil sa na posteľ a zaspal. Spal až do večera. Večer sa najedol a vydal sa hľadať veľmajstra.

      Našiel ho v knižnici.

      „Poď bližšie Arthur. Prišiel si sa spýtať, ako si dopadol na skúške.“ povedal veľmajster a ukázal Arthurovi, aby si sadol.

      „ Nemusíš sa ničoho báť. Skúšku si spravil na výbornú. Získal si najlepšie hodnotenie aké som kedy videl. Teraz môžem povedať, že sa z teba stal právoplatný majster Kataru. Katar má dvanásť majstrov a ty si trinásty. Si prvý univerzálny majster Kataru.“

      „Ako?“ prerušil ho Arthur „Ako ste to mysleli, že som sa stal univerzálnym majstrom?“

      „No, jednoducho. Každý z prítomných majstrov má svoje špecifiká. A ty si dostal test, ktorý nezvládol nikto pred tebou. Môžeš byť na seba hrdý. Toto všetko ti mal vysvetliť majster Gilbert a ak sa tak nestalo, mal by som ho potrestať. Arthur všetci by chceli, aby si sa stal mojím nástupcom, ale ja v tebe vidím veľký potenciál nato aby si tu ostával tu v Katare. A preto chcem aby si odišiel.“

      „Ale majster ja nechcem odísť. Mne sa tu páči.“

      „Som rád, že sa ti tu páči, ale bolo ti už dávno predurčené odísť z Kataru.“

      „Ako to myslíte predurčené? Čo mi tým chcete naznačiť? Stále mi hovoríte veci, ktoré nechápem.“

      „Viem Arthur, ale pokúsim sa ti to vysvetliť. Poviem ti jeden príbeh, ktorý sa vzťahuje na teba a preto ťa žiadam. Počkaj kým ti dorozprávam príbeh a potom sa ma budeš môcť pýtať. Skôr nie. Sľúb mi, že ma nebudeš prerušovať“

       „Sľubujem.“ sľúbil Arthur a sadol si do kresla.

       „Dobre teda, začnime.“ povedal veľmajster a sadol si oproti Arthurovi.

      „Pred tridsiatimi rokmi v Katare vypukol mor. V tej dobe vstúpil do Kataru jeden alchymista. Nikto nevedel skadiaľ prišiel. Hovorilo sa, že bol imúnny voči moru. Vďaka jeho alchýmii sa mu podarilo vytvoriť liek. Bol to hotový zázrak. Keby nebolo alchymistu, Katar by asi už neexistoval. Všetci mu vďačíme za svoje životy. Potom, ako zažehnal mor sa usadil v Katare. Našiel si ženu a oženil sa. Po rokoch manželstva sa im podarilo splodiť syna. Nanešťastie matka dieťaťa zomrela pri pôrode.“

      „Chcete tým naznačiť, že ?“ vyslovil od prekvapenia Arthur.

       „Áno. Alchymista bol tvoj otec a ty si jeho dedič. Ale  aby som nepreskakoval. Po tvojom narodení sa zistilo, že pri srdci máš znamenie bohov. Aspoň sa tomu tak hovorí.“

      „To myslíte túto žilu.“ povedal Arthur a pozrel sa na svoju hruď. 

      „Áno. Ten znak je žila v tvare egyptského kríža života. Potom ako sme to zistili tvoj otec nečakane ochorel a umrel.  Ale ešte predtým ako umrel mi dal truhlicu od ktorej mám kľúč. Mal som mu sľúbiť, že ťa dobre vychová a dám ti ten test. Povedal mi, že ak ho spravíš, mám ti všetko povedať a mám ti odovzdať tento kľúč.“ povedal veľmajster a podal Arthurovi kľúč.

      „Teraz už viem prečo som vyrastal ako sirota.“ povedal Arthur a pomaly pristúpil k truhlici. Kráčal hrdo a nebojácne.

      „Čo je v tej truhlici?“ spýtal sa a zastal pri nej. Pomaly ju zdvihol a postavil ju na stôl.

      „Ja neviem, nikdy som ju netvoril.“

      „Tak sa pozrieme.“ povedal Arthur a strčil kľúč do zámku. Kľúč vkĺzol do zámku bez najmenších problémov. Arthur ním otočil a vtom vyšľahol zo zámku modrý plameň, ktorý mu obmotal ruku. Plameň sa mu točil okolo ruky ako slizký had. Začal mu ju pomaly pohlcovať celú ruku a šíril sa ďalej k jeho srdcu.

Arthurovi sa zdalo, že to trvá celé hodiny. Keď sa mu konečne podarilo dostať so zovretia plameňov, uvedomil si, že to nebol obyčajný plameň, lebo na tele nemal ani kúsok spálenej pokožky.

      „To sú čary.“ od prekvapenia vykríkol veľmajster.

      „Ja na čary neverím, ale neviem si to vôbec vysvetliť. Ten plameň mi vôbec neublížil, skôr by som povedal, že mi dodal energiu.“

      Po dlhšom uvažovaní Arthur pripustil, že to môžu byť čary.

      Prešla už polhodina od toho incidentu s truhlicou a Arthur sa stále nepokojne prechádzal po miestnosti. Dával si všetky udalosti dokopy.

       Môj otec bol alchymista a zanechal mi truhlicu. Ktorá bola chránená mágiou. Ten plameň mal  chrániť  truhlicu, aby sa nedostala do nesprávnych rúk. Z toho vyplýva, že truhlica ublíži každému, čo sa ju pokúsi neprávom otvoriť. Ak sa nemýlim musí ukrývať niečo veľmi dôležité, keď je chránená čarami. Tak sa poďme pozrieť, aké tajomstvo skrýva.   

      Rozhodnutý pristúpil k truhlici a otočil po druhý krát kľúčom. V tom momente zo zámku vyšľahli zelené plamene, ktoré boli také silné, že osvetlil celú miestnosť. Plamene  sa vzniesli do vzduch a potom ako blesk zasiahli Arthura do hrude. Po silnom náraze bol Arthur omráčený. Z truhlice stále šľahli plamene až po strop. Keď to všetko videl veľmajster, rozbehol sa pomôcť Arthurovi. Ale hneď pri prvom pokuse mu pomôcť zlyhal, lebo v tom okamihu vyletel z truhlice plameň. Trvalo to len pár sekúnd, ale veľmajster si hneď uvedomil, že ten plameň nebol ako ten ktorí zasiahol Arthura. Nie. Bol úplne iný. Tento mal skôr podobu päste ako blesku. Veľmajster sa pokúsil vstať, ale nemal najmenšiu šancu, lebo ho zasiahol druhý a ten ho zrazil na zem. Z truhlice vyletel ešte tretí a ten sa mu obtočil okolo hlavy. Keď sa plameň rozplynul veľmajster sa už nehýbal.

      Celá miestnosť bola osvetľovaná plameňmi, ktoré stále vychádzali z truhlice. Keď sa Arthur prebral, uvidel ako sa stĺp plameňov nakláňa nad jeho telom. Od strachu chcel vykríknuť, ale nepodarilo sa mu vydať ani hlásku. Postupom času sa plamene zmenšili a neskôr sa úplne zmenili. Teraz vyzerali ako tekuté. Nešľahali, ale vytekali z truhlice. Postupne ako tekutý oheň sa blížili k Arthurovým nohám. Začali ho obmotávať. Postupovali smerom vyššie. Spútavali ho tak mocne až sa mu nedalo dýchať. Už sa blížili k jeho srdcu, keď v tej chvíli jeho žila zasvietila na červeno až vypálila do stropu symbol egyptského kríža. Hneď ako žila dosvietila zelené plamene sa vrátili do truhlice. Keď sa tak stalo, symbol vybledol a Arthur sa postavil. Cítil sa ako znovu zrodený a plný energie. Poobzeral sa po miestnosti, ale nevidel nič iné ako zelenú farbu. Pozeral sa priamo pred seba, keď zbadal siluetu čiernej postavy, ktorá sa k nemu pomaly približovala. Až pred ním úplne nezastala.

Z čiernej postavy sa začali zvýrazňovať črty tváre a neskôr črty celej postavy. Bol to dospelý muž.

Farba miestnosti sa zmenila a on dobre videl do tváre cudzinca.

      „Rád ťa vidím Arthur. Vyrástol z teba mocný muž .“

      „Kto ste pane? Z kadiaľ viete moje meno? A čo do pekla sa vlastne stalo?“

      „Z kadiaľ viem tvoje meno? Sám som ti ho dal. Ja som tvoj otec. A čo sa tu stalo? Na to je jednoduchá odpoveď , bola to posledná skúška, či si naozaj môj syn.“

      „Môj otec?“ povedal zarazene Arthur „To nie je možné. Môj otec je mŕtvy.“

      „Pozri sa okolo seba.“

      „Ak si môj otec ako si mohol dopustiť niečo také. Však som mohol zomrieť.“ rozčuľoval sa Arthur.

      „Nehrozilo ti žiadne nebezpečenstvo. Som tu aby som ti povedal niečo veľmi dôležité. V truhlici sa nachádza veľmi vzácna kniha. Volá sa Hagnar. Táto kniha má  podľa jednej legendy magickú moc. Je písaná veľmi zvláštny dialektom, ktorý som nikdy predtým nevidel. Dokázal som rozlúštiť iba pár strán, ale aj tak to čo som rozlúštil mi dopomohlo, aby som sa stal uznávaným alchymistom. Celý preklad je v mojom denníku, ktorí som ukryl u môjho dobrého priateľa Reusa. Teraz je na tebe syn môj, aby si našiel Reusa a zobral si to čo ti právom patrí.“

      „Po tom všetkom čo sa mi stalo, ma ešte žiadaš, aby som niečo spravil.“

      „Áno. Všetko čo si prežil bolo nutné, aby si potom prežil vo svete.“

      „Čo ak odmietnem toto všetko?“

      „Ale neodmietneš, lebo si môj syn a toto je pre teba výzva.“ povedal pokojným hlasom Arthurov otec.

      „Ako si môžeš byť taký istý?“                    

      „Lebo ti vidí až do duše. Vidím, že si sa už rozhodol.“

      „Dobre teda, čo mám urobiť?“

      „Nájdeš Reusa a vypýtaš si môj denník.“

      „Čo ak mi ho nedá? Čo keď nebude veriť, že som tvoj syn.“ spýtal sa Arthur s roztraseným hlasom.

      „Ale spozná. Ukáž mu žilu a hneď bude vedieť kto si. Ten symbol čo nosíš pri srdci je jedinečný. Nikto na svete ho nemá. Len ty. Je to symbol môjho rodu. A ešte jedno upozornenie: Neukazuj ho na verejnosti.“ zdôraznil a potom pokračoval „Za môjho života som si narobil dosť nepriateľov a preto by bolo lepšie neukazovať ho.“

      „Dobre, ale otec kde by som mal hľadať toho Reusa.“

      „Keď som ho videl naposledy žil u Zberateľov.“

      „U koho?“

      „U Zberateľov. Je to veľmi mocný klan. Radím ti, aby si sa tam potom dlho nezdržoval, lebo nemajú radi cudzincov. Ale nemusíš sa báť, klan mi je zaviazaný.“

      „Áno, ale je zaviazaný tebe a nie mne.“ povedal Arthur s roztraseným hlasom.

      „V truhlici nájdeš medailón. Ten ti zaručí ochranu. Nemusíš sa ničoho báť. Všetko som pripravil už pred rokmi. Potešilo by ma keby si sa vydal na cestu čo najskôr.“

      „Áno, vydám sa zajtra na cestu, ale mám z toho veľký strach. “ priznal sa Arthur a zvesil hlavu. V tej chvíli k nemu pristúpil jeho otec a chytil ho za plece.

      „Už som ti hovoril, že sa nemusíš ničoho báť. Ja ťa budem ochraňovať. Budem tvoj strážny anjel na cestách.“ hneď ako dopovedal prostredie sa vrátilo do normálu.

      „Čo sa stalo Arthur? Čo malo znamenať to zelené svetlo? Nie je ti nič ?“ spýtal sa veľmajster a pomaly sa pokúšal postaviť.

      „Bol tu môj otec a rozprávali sme sa.“

      „Tvoj otec? To nemôže byť pravda.“

      „Čo vy ste vôbec nevideli.“

      „Nie, pravdu povediac, som nevidel ani teba. Keď som sa ti snažil pomôcť. Jeden alebo dva tie plamene ma trafili. Potom ma obmotalo to zelené svetlo a oslepilo ma. V tej istej chvíli som aj ohluchol. Bolo to niečo strašné, všade samá zelená farba. Ja mám rád zelenú, ale teraz ju začínam nenávidieť.“ povedal nahnevane a od napätia si sadol.

      „Majster chcem vám oznámiť, že zajtra odchádzam.“

      „Kam pôjdeš Arthur? Čo potrebuješ?“

      „Idem hľadať klan Zberateľov a bol by som rád, keby ste to nikomu nehovorili. Na cestu potrebujem dosť zásob.“

      „Všetko zariadim. O nič sa nemusíš starať.“ prisľúbil veľmajster a odišiel vybavovať potrebné veci. Arthur zatiaľ prezrel truhlicu. Vytiahol medailón dal si ho na krk a zavrel truhlicu. Zobral ju do rúk a odišiel do svojej izby. Po hodine prišiel veľmajster a oznámil mu, že všetko má už pripravené.

Už som pripravený, môžem odísť.

LycanT